lolica- Ivka

Krása, atraktivita, zmyselnosť, mlčanie i radosť - to všetko v sebe ukrýva flamenco. Aj keď vzniklo v Andalúzii, dnes je symbolom celého Španielska a jeho kultúry, podobne ako býčie zápasy.

     História flamenca sa ráta od 18. storočia, keď sa spojil pôvodný andalúzsky folklór s kultúrou juhošpanielskych Cigánov, ktorí prišli do Španielska v 15. storočí. Vznikol tak základ tanca, ktorý sa podobá dnešnému flamencu. Tento ohnivý tanec ovplyvnili mnohé kultúry - arabská, židovská, kresťanská, ale tá, ktorá všetko spojila a pridala aj svoj podiel, bola práve cigánska. 

Spev, hudba, tanec
Pôvodne pozostávalo zo spevu, ktorý neskôr sprevádzala gitara, tlieskanie rúk a tanec. Flamenco má tri základné formy, z ktorých sa vyvinulo veľa menších. Najstaršia a najčistejšia sa nazýva jondo (hlboké). Z neho vychádzajú všetky ostatné formy. Je vážne a melancholické, vyjadruje najhlbšie emócie. Najľahšou a najveselšou formou je chico. Je živé a menej náročné. Je zmesou aj latinsko-amerických prvkov. Medzi jondo a chico je štýl - intermedio (stredné).
     Hovorí sa, že gitara a tanec sa môžu spojiť aj bez piesne, tá však musí zniesť v srdci tanečníka. Speváci flamenca mali v Španielsku vždy veľkú úctu. Ich pôvodné texty piesní boli poznamenané chudobným prostredím cigánskych rodín a obsahovali najmä smutné témy - smrť, šialenstvo, nešťastnú lásku...  Ako sprievodný nástroj slúži dodnes gitara.
     Osobitý je aj tanec. Každý štýl má typické figúry, ktoré najlepšie vyjadrujú pocit tanečníka alebo tanečníčky. Hlavný dôraz sa kladie na hĺbku vyjadrenia pohybmi ramien, rúk a nôh. Veselšie tance sú dynamické. Okrem potlesku, zvuku kastanet a pokrikov sa tanečník sprevádza aj lúskaním prstov.